kardu

     Piatkové slnečné poobedie vždy vyvolávalo pocit spokojnosti, ale piatkové slnečné poobedie na začiatku prázdnin bolo úplne nádherné. Rodičia už boli stotožnení s tým, že som opäť nenaplnil ich očakávania, lebo vysvedčenie ktoré vo štvrtok videli odrážalo moju minimálnu námahu s predmetmi šiestej triedy, ktorú som podľa môjho názoru veľmi úspešne absolvoval. Každý rok ma o tom presvedčili vysvedčenia niektorých mojich kamarátov.

     Prvý piatok prázdnin bol vždy výnimočný. Starší chalani na holi robili tradičný táborák, kam aj nás mladších súrodencov rodičia púšťali.

     O pol šiestej som sa mal stretnúť na rohu u Hrtovcov s Hankou, Janom a Ivanom, aby sme sa o pol hodiny vyštverali na hoľu a mohli, poverení touto dôležitou úlohou, nazbierať starších chalanom dostatok raždia na zapálenie vysnívanej vatry.

     Nevedel som sa dočkať, kedy bude pol šiestej. Otcovu dobre mienenú radu pripraviť triesky a drevo na sobotňajšie kúpanie nemienim ignorovať. Rýchlo som vbehol do šopy, zobral sekeru a ráznymi údermi sa mi darilo pripraviť dostatok dreva ešte pred piatou. Nanosiť drevo do kúpeľne už bola hračka.

   Bolo pol a doslova som vyštartoval v ruke s chlebom natretým maslom a čerstvo vytrhnutým kalerábom ktorý šúpem po ceste zubami a obávam sa že zacítim medzi zubami hlinu, ktorú sa mi podarilo spoločne s kalerábom vybrať zo zeme. Posolený, maslom natretý chlieb s čerstvým kalerábom vo mne vyvolával pocit rozkoše. Som asi jediný, komu to chutilo.

     Nedočkavo dobehnem na dohovorené miesto s niekoľkými zelenými jablkami vo vrecku, ktoré som pre našu partu ukradol starému Belkovi. Robil som to z pomsty. Starého sme sa všetci báli aj keď sme vlastne nevedeli prečo.

     Postávajúc na rohu dojedám chlieb a čakám.

     Prvý prichádza Janko. Roztrhané tepláky a tričko väčšie asi o tri čísla, ktoré bolo naposledy biele keď ho mama kúpila jeho najstaršiemu bratovi. Nikto si takých detailov nevšímal. Podstatné bolo jeho priateľstvo. Bol malý, tučný a vyzeral taký vyplašený, že v škole ho chceli mlátiť všetci chalani z okolia. Nedali sme sa. Aj keď samá modrina s hrdosťou sme vždy ubránili svoju česť. Pohľad na neho klamal. Bol mimoriadne odolný a nevedel ho zlomiť ani jeho pijúci otec ochotný z neho vymlátiť dušu keď zisťoval aké lotroviny sme vyviedli. V tom čase som ešte nevedel, že nám to spolu dlho nevydrží. Divoké roky na učňáku ukončil betónový obrubník, ktorý prekážal jeho divokej jazde. Milovali sme motorky a ako som zistil na lásku sa niekedy zomiera.

     Ako druhý prichádzal Ivan vo vyžehlenej košeli s krátkym rukávom a elegantných kraťasoch. Učitelia majú iný vkus ako moji a Jankovi rodičia. Hodiac mu nedozreté jablko vyskúšal som jeho reflex nadobudnutý pravidelnými   tréningovými dávkami nám nepochopiteľného športu tenisu. Bol autoritatívny, zároveň jemný a z nášho pohľadu veľmi vzdelaný. Neviem pochopiť ako medzi nás zapadol.

     Nakoniec, dosť neskoro prichádzala Hanka. Boli to prvé školenia s dievčenského správania. Začínali sme chápať, že na dievčatá sa čaká. Bola krásna. Rozpustené dlhé vlasy a krátke letné šatôčky. Výborná žiačka. Strašne sa mi páčila, ale asi som tušil, že s Ivanom si budú vždy bližší. Myslím že majú spolu dve deti.

     Na hoľu viedla spočiatku mierne stúpajúca poľná cesta medzi pasienkami, s jednej strany obrastenú hustými kríkmi medzi ktorými šípky a trnky vytvárali farebné šmuhy. Prechádzajúc do lesa dvíhala sa cesta strmo hore ako by nám chcela zabrániť prežiť večer plný nezabudnuteľných dojmov. Neporazila nás. Aj keď zadychčaný a celý spotený prešli sme posledným oblúkom deliacim nás od pohľadu na pripravovaný táborák.

     „No konečne“ zhurta spustil Jankov najstarší brat.

     „Začnite nosiť raždie, lebo táborák nebude zapálený ani o ôsmej“. Ukončil s nami debatu, lebo sme neboli jeho kategória a začal nalievať jablkové víno Dane, ktorá už bola čašníčka v krčme kam pravidelne chodieval. Učni už boli veľkí frajeri.

     Rozbehli sme sa po lese a naťahovali sa s konármi vhodnými na podpálenie vatry. Nasekané raždie chalani dávali medzi spodné polená a uzavreli pyramídu poslednými kusmi dreva. Všetko bolo pripravené.

     Právo zapáliť vatru mal najstarší chalan. Polial raždie troškou benzínu a hodil zápalku. Vatra zbĺkla. Hľadeli sme s prižmúrenými očami do blikajúcich, na sile naberajúcich plameňov. Začal sa úžasný večer. Rozhovory starších súrodencov boli pre nás dvermi do nášho budúceho sveta. Boli pre nás skoro dospelí a odpútaní od rodičov, ale ešte nezaťažení denno-dennými starosťami. Popíjali lacné víno a bozkávali svoje frajerky. My sme si užívali nočnú voľnosť, dopodrobna plánovali program na celé prázdniny, naháňali a smiali sa na každej sprostosti a cítili sa neskutočne slobodní. Bez úloh na zajtra, bez večierky o ôsmej.

     Čoskoro začal so svojimi príhodami Jožo. Bol starší asi o sedem, osem rokov ako ja a často nás brával na rôzne výlety do lesa, k vode. Mal vrodenú schopnosť vystrašiť nás a pri každej príležitosti to využil. Tam v lese videl diviaka, ktorého nikto nevidel, ale napriek tomu sme utekali ako by stál priamo pri nás. Jednoducho to vedel. Domov som zakaždým dobehol šťastný, že ma nič nezožralo a ešte pri našej bránke som sa obzeral či niečo za mnou neuteká.

Nečakane položil otázku:

„Tak čo zasrani, akú máme najväčšiu šelmu?“

Skoro jednohlasne sme vyhŕkli:

„Medveďa“.

„A ďalšia šelma.“

„Vlk.“

„A máme ešte jednu nebezpečnú a našu najkrajšiu šelmu, rysa.“ Dodal.

     Nikdy som nevedel odhadnúť koľko si toho vymyslel a  čo bola skutočnosť. Nebolo jasné či mal tak rád prírodu alebo ho tešilo nás mladších vždy vystrašiť na smrť. Neviem presne či aj ostatných, ale mňa určite.

Rozprával ďalej:

„Rys loví v noci. Chodí opatrne a tak ticho, že ho nezačujú ani citlivé uši sŕn. V korunách stromov striehne na svoju korisť. Hodiny, tichučko v hlbokej tme nad lesnou cestičkou. Skočí na krk nič netušiacej srnke, zadrapí sa svojimi silnými pazúrmi do jej mäkkej kože a ostrými zubami jej prehryzne krčnú tepnu.“

Moja bujná fantázia si v krvavých obrazoch predstavovala túto scénu stále dookola. Strach a ľútosť nad srnkou mi zvierali hrudník.

Ale Jožo bol nekompromisný:

„Lesný robotníci hovorievajú o prípadoch keď rys nabažený mäsom sŕn obdobným spôsobom útočil aj na ľudí. Ale nemusíte sa báť, lebo napáda len v noci a na lesných cestách.“

To už som nevnímal vôbec nič. Neviem ako ostatní, ale moja predstava nočného teperenia domov po strmej horskej ceste zakrytej korunami mohutných stromov naberala otrasný krvavý obraz útoku statného rysa na moje úbohé telíčko. Viac už neviem o čom sa rozprávalo a film odvíjajúci sa v mojej mysli nemal šťastný koniec. Večer slobody pre mňa skončil. Uviazol som v pavučine vlastného strachu a bál sa odchodu domov.

Bratove slová som skoro nevnímal:

„Už musíte ísť! Je skoro pol dvanástej a do polnoci musíte byť doma. Počuješ ma?“ Zdôraznil.

Pochytila ma panika. Kamaráti už vstávali od mierne horiacej vatry a Janko na mňa zvolal: „Poď ideme!“

Roztrasené kolená ma skoro neudržali. Pomaly sme sa vybrali smerom k strmej lesnej ceste.

Hanka zastala:

„Ja mám strach.“ Povedala potichu.

„Nebojíte sa?“ Opatrne sa opýtala.

Okamžite sa mi v ustráchanej mysli zrodil plán zvyšujúci pravdepodobnosť môjho prežitia. Obetujem kamarátov. Ak rys zaútočí tak na posledného.

„Ja sa nebojím, pôjdem prvý!“ povedal som hrdinsky a potichu som šepol Hanke: „Poď hneď za mnou!“ Vstúpil som do lesa so zovretým hrudníkom a mysľou drásanou krvavými výjavmi. Každé puknutie v konároch stromu vyvolávalo obraz skáčuceho rysa. Drvenie kamienkov pod mojimi teniskami mi pripadalo ako škrípanie bŕzd vlaku zastavujúceho v malej stanici.

Iba Janko idúci posledný si nadávkami ako nezvyčajným refrénom vypĺňal hmkanie nejakej melódie pri každom zakopnutí o vyčnievajúce korene. Nie som si istý či si v ten večer potajme neodpil z toho jablkového vína.

     Cítim slabosť a viem, že odpadnem ak čoskoro neprídeme na pasienky. Cesta trvá večne. V hlave mi pulzuje krv ako voda v zavzdušnenej hasičskej striekačke. Môj zovretý hrudník nechce prijať ani trošku vzduchu. Asi sa zadusím.

     Zrazu sa pred nami otvoril les a pohľad na pasienky ma vyslobodil s ukrutného utrpenia. Ešte oblúk kríkov nad zvážnicou bránil výhľadu na dedinu, ale boli sme už blízko. Mesiac svietil z oblohy bez jediného mráčika a jeho svetlo mi dávalo silu hrdinu. Život je krásny. Rýchlim krokom prechádzam za bariéru kríkov.

Zhrozený som zastal. Všetci sme zostali stáť. A Janko v okamihu stratil svoj spevácky talent.

„Do boha!“ Bolo jediné na čo sa zmohol.

Pred nami asi desať či pätnásť metrov stál duch. Nie. Nestál. Vznášal sa nad zemou a bielo strieborno sa jagal vo svetle mesiaca.

„To je panenka Mária!“ Ticho povedala Hanka.

„To je duch, panenka Mária by bola iná!“ Bolo mi jasné, že ma niekto trestá. Chcel som pre svoju záchranu obetovať kamarátov. Trest musel prísť. Toto musím vyriešiť sám. Obetujem sa. Narovnám aspoň trochu môj pokrivený charakter. Donútiť sa spraviť prvé kroky bolo bolestné. Ešte som počul Hanku ako hovorí: „Nechoď tam!“ Nepoznala dôvod môjho rozhodnutia. Bolo mi zle. Blížil som sa krok za krokom. Napätie stúpa a neviem či budem schopný spraviť posledný. Dotknem sa! Natiahol som ruku a siahol na trblietajúci sa plášť.

„Do riti!“ bol môj prvý výkrik pri kontakte s panenkou Máriou. „To je zarosené plexisklo na motorke!“

     Ostatní dobehli ku mne a smiali sme sa.

     Pred sebou sme už videli dedinu a rezko sme vykročili domov.

     Zaspal som neskoro. Mal som o čom rozmýšľať.

   Ráno však vyzeral svet opäť krásne. Čakali nás predsa dva mesiace prázdnin.